Partizánske (Baťovany)

Baťovany vznikli v roku 1938 ako baťovský satelit na území Slovenska. Jeho vzniku predchádzalo niekoľko historických udalostí, ktoré určili jeho presné umiestnenie, zameranie výroby aj charakter mesta. V konečnom dôsledku formovali aj dnešnú podobu mesta a postoj obyvateľov k jeho baťovskému dedičstvu. 

Na to, aby sme správne natienili vznik Baťovian, musíme zájsť do neďalekých Bošian, do obce, v ktorej firma Baťa v roku 1930 odkúpila upadajúcu koželužiarsku fabriku. Jej následná produkcia pod firmou Baťa výrazne rástla a okrem kože sa v Bošanoch začala vyrábať aj obuv. Bolo prirodzené, že keď firma Baťa plánovala rozšíriť produkciu výroby na slovenskom území o výrobu obuvníckych strojov a bicyklov, obrátila sa práve k Bošanom. Firma nebola úspešná so získavaním pozemkov, malí živnostníci pôsobiaci v Bošanoch boli proti takejto expanzii koncernu Baťa. Zlom nastal s ponukou židovského veľkostatkára Eugena Salzbergera, ktorý baťovcom ponúkol svoje upadajúce majetky v Šimonovanoch, malé obci vzdálené 15 km od Bošian. Na týchto pozemkoch vzniká od 8. 8. 1938 nový satelit s fabrikou na výrobu obuvníckych strojov a bicyklov. 

Bicykle ani obuvnícke stroje sa v Baťovanoch nikdy vyrábať nezačali. Vznik Slovenské štátu v roce 1939 a hranice medzi českým a slovenským územím spôsobili, že bošianska výroba obuvi nestačila pokryť dopyt, ktorý na Slovenskom území existoval. Zároveň, firma trvá na tom, aby nová strojárenská fabrika nebola za hranicami štátu. V tom čase stála v Šimonovanoch jedna trojetážová budova, druhá bola v základoch. Návštěva Jána Antonína Bati (1898−1965) v Bošanech, dne 18. 5.1939 všetko vyriešila. Do vznikajúcich Baťovian (meno satelitu sa tiež vybralo počas tejto návštevy) sa presunie výroba obuvi, čím fabrika získala nové poslanie. Od tohto momentu sa začínajú Baťovany výrazne rozrastať.

Autorom zastavovacieho plánu Baťovian je architekt Jiří Voženílek (1909−1986). Mesto projektoval podľa konceptu ideálneho priemyselného mesta,je tým najčistejším príkladom aplikovania  baťovského urbanizmu na Slovensku. Baťovany boli dymenzované na 5 000 až 15 000 obyvateľov. Centrum mesta tvorí tiahle námestie, na ktoré sa pripájajú jednotlivé zóny - výrobná, ubytovacia, oddychová. Prvú časť námestia tvoria objekty občianskej vybavenosti (dnes nám. Slovenského národného povstania). V druhej časti námestia sa nachádza park, ktorý uzatvára monumentálny kostol od dalšieho zo zlínských architektov Vladimíra Karfíka (1901−1996). Námestie tvorí hlavnú os urbanizmu mesta, jednotlivé zóny sa k nemu pripájajú tak, aby bola komunikácia medzi nimi logická. Aj samotné delenie námestia na zhromažďovaciu časť so službami a časť parkovú (pripomína Gahurov prospekt) je len potvrdením urbanizmu organizovaného mesta. Baťovanom možno pripísať i ostatné prívlastky baťovských ideálnych priemyselných miest. Je to mesto na peší presun aj mesto v zeleni. 

Architekt Jiří Voženílek zastavovací plán pre Baťovany z roku 1938 dvakrát upravoval, v roku 1942 a v roku 1946. Najvýraznejší posun nastáva v riešení celej časti mesta, ktorá sa k námestiu pripája z juhu. Pôvodne mala byť zrkadlovým odrazom severnej časti, obytnej zóny, ktorej výstavba sa začala okamžite s výstavbou továrne a spoločenského domu. V novom návrhu vidíme iný prístup. Rodinné dvojdomy tvoria menšinovú zástavbu tejto časti mesta, dominujú tiahle stavby, na pláne nie sú slovne identifikované, ale v prípade Baťovian a z následnej realizácie (len časti) zastavovacieho plánu ide prevažne o  šesťdomky resp. osmidomky  a bytové domy. 

V 50. rokoch 20. storočia Výrazné politické zmeny v 50. rokoch 20. storočia ovplyvnil život mladého, ešte stále sa formujúceho mestečka Baťovany. Komunistická strana, ktorá prevzala moc v štáte i v Baťovanoch nemohola dovoliť, aby toto prosperujúce mesto nieslo názov po kapitalistovi, pri ktorom sa začal používať naratív vykorisťovateľ. Slávnostné premenovanie  sa uskutočnilo 13. marca 1949. Mesto od tohto dňa nesie názov Partizánske. 

V tomto období v meste pokračovala výstavba podľa architekta Voženílka. Charakter stavieb sa mierne mení, ale stále rešpektuje výškovú zástavbu, příkladem je budova mestského úradu. V 60. rokoch vznikne niekoľko budov, ktoré sú veľkým zásahom do urbanizmu (železničná stanica, prior). Najvýraznejšou je výškový internát, ktorý preťal námestie na dve časti,v roku 2020 bol zbúraný. 

Napriek týmto zásahom zostáva baťovský/firemní urbanizmus čitateľný aj s ďalším rozvojom mesta. Dnes musí spolu s jeho architektúrou naďalej odolávať tlakom na prestavby a prístavby, ktoré pramenia najmä z nepochopenia ich hodnôt. Firma Baťa byla už po 10 rokoch z Baťovian odstavená novým režimom, ktorý hanil všetko, čo sa s ňou spájalo. Baťovské sa teda v Baťovanoch ešte poriadne nezakorenilo a už bolo vytrhnuté. I preto je dnes náročné sa k hodnotám urbanizmu a architektúry ideálneho priemyselného mesta Baťovany vracať a chrániť ich. Ukazuje sa to najmä na dnešnom stave “domkov”, neexistencii pamiatkových zón, či inej pamiatkovej ochrany. Jedným dychom však treba dodať, že v uliciach starých Baťovian sa stále nájde množstvo zachovaných detailov, ktorými sú najmä pôvodné omietky mnohých bytoviek, budov občianskej vybavenosti, či objektov fabrického areálu. 

KJ