Fabrický areál

Výstavba Baťovian, ideálneho priemysleného mesta, začala výstavbou fabrického areálu. Prvotný zámer výroby v tomto satelite bola výroba obrábacích strojov a bicyklov. Tie sa v nej nikdy nevyrábali, čo zapríčinila politická situácia, vznik Slovenského štátu (1939) a hranice medzi Českom a Slovenskom. Rozhodlo sa o zmene zámeru na výrobu obuvi, aby sa pokryl dopyt predajní Baťa na území Slovenského štátu.

Základy prvej trojetážovej výrobnej budovy boli položené 8. augusta 1938. Vznikajúci výrobný areál bol situovaný rovnobežne s existujúcou vlakovou traťou, severne od nej, v duchu urbanizmu ideálneho priemyselného mesta. Trať zároveň tvorila jednu s prirodzených bariér medzi továrenským areálom a zvyškom mesta, ktorý bol v regulačných plánoch od architekta Jiřího Voženílka (1909–1986) navrhovaný a neskôr realizovaný južne od fabriky a trate. 

Prvé štyri výrobné budovy (značené ako 40, 41,60, 61), dve trojetážové a dve päť etážové, vznikli medzi rokmi 1938–1941. Sú to štandardizované baťovské výrobné stavby, železobetónový skelet s rozponom stĺpov 6,15 x 6,15m s 13 poliami na dĺžku a 3 poliami na šírku budovy a obslužným, na stred centrovaným kubusom, v ktorom sa nachádzali šatne, sociálne zariadenia a centrálne schodisko. V tomto období vznikla v areáli aj kotolňa s elektrárňou, ktorá slúžila fabrike aj zvyšku mesta. 

S výrobou obuvi sa začalo v roku 1939 a to pomerne “narýchlo”, keďže prvá trojetážová budova ešte nebola zasklená. Spôsobovalo to výpadky parného stroja a elektrickej energie. Aj počas silného dažďa musela byť výroba prerušená, pretože na spolupracovníkov pršalo. Dielne boli zariadené strojmi presunutými z neďalekej výroby z Bošian a zo Zlína. V prvých mesiacoch výroby boli zriadené dve dielne. Na konci roku 1939 fungovalo osem dielní a manipulačné oddelenie. Vyrobilo sa 940 000 párov koženej obuvi. V dielňach pracovali zamestnanci firmy z Bošian a Slováci a Slovenky zo Zlína, kde zostalo asi 50 Slovákov a Sloveniek a na Slovensko ich prišlo zhruba 600.

Reakciou na nedostatok spodkových koží v roku 1941, bola výroba drevákov. Najprv s koženým a potom s odevným zvrškom. Od tohto roku až do konca vojny sa výroba stretáva s problémami. Okrem nedostatku materiálu je výrazným faktorom prinášajúcim komplikácie pre výrobu vypuknutie Slovenského národného povstania, do ktorého sa zapojilo okolo 1200 zamestnancov fabriky, čo tvorilo takmer polovicu zamestnancov, keďže v tom čase podnik zamestnával 2642 ľudí. 

Nedostatok materiálu vo výrobe spomalil počas vojny aj rozvoj fabrického areálu. S výstavbou ďalšieho(piateho) trojetážového objektu, který měl sloužit pro administrativu sa začalo v roku 1943, ale táto stavba bola dokončená až po vojne. Napriek nedokončeniu administratívnej budovy sa v roku 1944 začalo s výstavbou ďalšieho výrobného objektu. Išlo o prototyp výrobnej budovy od architekta Jiřího Voženílka. Reaguje ňou na poddimenzovanosť šatní a hygienického zázemia, ktoré sa ukázali v starom type budovy a zároveň vylepšuje vnútornú dispozíciu hál, kde sa rovnaký rozpon stĺpov ukázal ako nevyhovujúci v šírke budovy. Zatiaľ, čo v kraných poliach bola situovaná výroba, stredové pole slúžilo na prepravu polotovarov. Voženílek rozšíril krajné polia a tak bol nový rozpon stĺpov na šírku budovy 7,85 x 6,15 x 7,85 m. Posilnil šatne a hygienické zázemie, pre ktoré vytvoril medzietáže v krajných poliach každého podlažia. Rovnaky typ budovy bol realizovaný aj v roku 1946 v Baťovanoch.Tento Voženílkov typ výrobnej budovy bol následne realizovaný aj v Zlíne (napr.  budova 14 v roku 1946 a budova 15 v 1947). 

V posledných dňoch vojny bola fabrika delostrelecky ostrelovaná a poškodené boli všetky továrenské objekty vrátane kotolne a tehelne. Ich obnova prebiehala v roku 1945, žiadna z budov nemusela byť asanovaná.  

Po zoštátnení dostal podnik názov Závody 29. augusta. Výroba sa z kožennej obuvi rozšírila o výrobu gumenej obuvi. Závod v tomto období rástol severným smerom. Rešpektoval urbanisticky nastolenú mriežku v umiestnení výrobných hál, ale výrazne prerástol plánovanú koncepciu. Posledný regulačný plán počítal so 14 výrobnými budovami (nepočítame kotolňu a menšie obslužné stavby), realizovaných bolo 7, avšak areál sa medzi rokmi 1948–1989 rozrástol na viac než 30 výrobných budov, s menšími obslužnými budovami to bolo viac než 50. 

Devadesáté roky 20. storočia priniesli privatizáciu areálu. Dnes sú budovy v súkromnom vlastníctve mnohých majiteľov. Verejná správa nie je vlastníkom žiadneho z bývalých výrobných objektov. V niektorých budovách prebieha obuvnícka výroba, v iných pôsobia menšie či väčšie firmy z odlišným zameraním. Ďalšie z budov chátrajú. Objavujú sa prvé pokusy o multifunkčnejšie zameranie budov - prevažne obchodné priestory. Občianske združenie Fabrika umenia rozvíja aktivitu o revitalizáciu budovy 61 na kultúrno-komunitné centrum.   

Z pamiatkového hľadiska sa na baťovských budovách zachovalo veľa pôvodných prvkov ako omietky, okná, zábradlia. V skladových priestoroch je možné stále nájsť prvé obuvnícke stroje s razením loga firmy Baťa. Okolo roku 2010 bola zbúraná baťovská tepláreň, ktorej funkciu ešte v komunistickej ére závodu nahradila veľká tepláreň, dnes už nestojí ani tá, zostal z nej len komín. Voženílkov prototyp z roku 1944 má dnes nevkusnú žlto-modrú fasádu. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky má za záujem vyhlásiť 6 najstarších budov za národné kultúrne pamiatky, aktuálne je toto konanie v odvolacom procese, počas ktorého sa majitelia musía k budovám správať, akoby už národnými kultúrnymi pamiatkami boli. Je to zaiste faktor, ktorý pomáha konzervovať množstvo pôvodných prvkov a orchaňuje budovy pred zbúraním. Fabrický areál v Baťovanoch bol v duchu koncepcie záhradného mesta ponorený v zeleni. Koncept továrne v záhradách je v areáli stále citeľný, najmä v okolí baťovských objektov. S nastupujúcou revitalizáciou týchto budov je nevyhnutné myslieť aj na verejný priestor a kultiváciu zelene v duchu pôvodného konceptu.

 

 

KJ